Ako chutí Vltava?

Autor: Andrea Ostrihoňová | 28.12.2019 o 8:30 | Karma článku: 2,06 | Prečítané:  518x

Trochu mútne. Na podnebí ostáva bahnitá príchuť a medzi zubami sa zasekne pár zrniek piesku. Je dobre vychladená, ale nie príliš ľadová.

Dopriala som si, ako súčasť vianočných sviatkov, najstaršiu najtradičnejšiu otužileckú akciu. Svatoštepánske plavaní ve Vltavě – Memoriál Afréda Nikodéma. Tohtoročný bol už 73. v poradí.

(Pražský zlatník Alfred Nikodém bol zakladateľom zimného plávania v Československu. Na upútanie pozornosti divákov volil aj netradičné metódy - v ľadovej vode plával vo vojenskej uniforme s puškou na chrbte, alebo s nohami zaviazanými vo vreci. zdroj internet)

Trochu dalo zabrať, po tej sviatočnej lenivosti a spomalenosti, byť v Prahe o desiatej ráno, ale stihli sme. Mama šla so mnou ako dokumentarista a uterákonosič.

Tých ľudí, čo tam bolo! Otužilcov vo vode sa vystriedalo viac ako 400. Usporiadateľov bolo tiež pár desiatok. Zástupcov médií a fotografov - poriadna kopa. A najmä, diváci naokolo. Na brehu pred Národným divadlom, po celej dĺžke Mostu legií i na druhej strane Vltavy. Hlava na hlave. Trochu to vyzeralo ako v aréne pred zápasom gladiátorov. Až na to, že my, plavci, sme s vltavskou vodou nezápasili. Užívali sme si ju. Veď bola teplejšia ako okolitý vzduch.

Najprv šli do vody pretekári na 750 metrov, plavci Českého pohára v zimnom plávani. A potom, na 300m a 100m, tí, ktorí nepretekali, ale pokojne plávali. Na hladine Vltavy sa kľukatil dlhokánsky pruh ľudských hláv v bielych plaveckých čiapkach. Ako keby bolo vody menej ako plavcov v nej. Vzrušujúci pohľad.

A ešte vzrušujúcejšie bolo, byť súčasťou toho všetkého. Do vody sme vliezali z plošiny na Žofíne, prvá bojka bola pri protiľahlom brehu, odtiaľ pozdĺž celej dĺžky Mostu legií.

„Pozor na piliere!  Nechoď príliš blízko!“ Ozývalo sa okolo mňa.

Potom už len posledné desiatky metrov popred Národné divadlo a zaradiť sa do šóry na drevené rebríky. A tristo metrov vo vltavskej vode bolo za mnou.

Vltava tiekla pomaly, takmer sa nehýbala. Pred štartom som sa musela, tak blondýnkovsky, pýtať, odkiaľ a kam rieka tečie. Po Moste legií som pešo prešla veeeeľakrát, ale vidieť ho zdola, to sa nedá opísať. Byť účastníkom na akcii, ktorá sa koná už viac ako sedemdesiat rokov, má svoje čaro.

Tak do roku 2020 vstupujem pokrstená Vltavou. Snáď sa mi, s jej požehnaním, bude celý rok plávať dobre.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?