reklama

S Ferom na chrbte horami Malorky

Aby bolo jasné hneď na začiatku, Fero je batoh. Pomenovala som ho, pretože sme spolu nadviazali veľmi intímny vzťah. Z chrbta mi nezliezol 5 dní.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

Z toho 3 dni sme spolu putovali horami a kopcami Tramuntana na Malorke. Boli sme tam 4 ľudia a 4 ruksaky. Fera som vám už predstavila. Ostatné ruksaky ostali bezmenné.

Batoh Fero
Batoh Fero (zdroj: A.)

Spolu so mnou putovali - M., V. a O. – boli sme účastníkmi kurzu Prežitie Mallorca 2019. Teda M. nebol účastník, bol inštruktor. On to celé vymyslel a zrealizoval. My ostatní sme kráčali, liezli, pochodovali a (ja určite) nadávali.

Prekonávanie prekážok s Ferom v objatí
Prekonávanie prekážok s Ferom v objatí 

Všetko, čo sme potrebovali, sme si nosili so sebou. Preto mal Fero pekných 12 kíl, z toho 2 kg boli fľaše s vodou. Potom ešte spacák, karimatka, poľná fľaša aj s hrnčekom na varenie. 3 m lana a skoba, trochu jedla a náhradné oblečenie, plus 1 pár trekových sandálov. Keď to takto vymenovávam, aj sa divím, kde sa zobralo tých 10 kg.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Znie to trochu čudne. Turisti na Malorku chodia predsa k moru a nie do hôr. A, predstavte si, že hory sú tam krásne. Trochu viac kamenné ako tie naše a trochu dosť horúce. Ale to bolo zámerom kurzu, prežitie a zvládanie krízových situácii. Vytrhnutí z bezpečného prostredia domácej krajiny, z komfortnej zóny pohodlných postelí a splachovacích záchodov, sme ako ľudské slimáky nosili horami dolami svoje dočasné domčeky.

Chodiť hore dolu po kopcoch mi samo o sebe nerobí problém – napokon nachodili sme dokopy viac ako 60 km. Nosiť na chrbte dvanásťkilový batoh tiež chvíľu dokážem. Aj 28 st. Celzia v tieni znesiem. Ale každú z tých činnosti by som poprosila vykonávať osve. Prudké stúpania a klesania, doplnené prežratým Ferom na ramenách a hnusným úpekom na slnku vytvárali fatálnu kombináciu. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Oddych
Oddych (zdroj: V.)

Naučila som sa mať na pozore pred hláškami M., ktoré sa začínali: „Vyzerá to dobre!“. Pre neho. Pre nás to bola skúška odhodlania, tvrdohlavosti, bezradnosti a sebazaprenia.

Zlaňovanie
Zlaňovanie (zdroj: M.)

Prvé dva dni nás M. skúšal. Overoval si, čo zvládneme a čo je nad naše sily. Kam sme ochotní zatlačiť na fyzickú námahu a kde nám už povoľujú nervy. Aj základy zlaňovania sme si zopakovali. A potom nás na tretí deň vyhnal hore hnusným stupákom na vysoký kopec. Keď som sa doplazila (s Ferom stále v pevnom objatí) na vrch a chcelo sa mi od tepla a vysilenia grcať, otvorilo sa predo mnou nádherné údolie a panoráma okolitých hôr, ako z tej najgýčovejšej pohľadnice.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
To je len ten prvý kopec!
To je len ten prvý kopec! (zdroj: M.)

Bola som na seba naozaj hrdá, že som sa tam vlastnými silami dokázala vyškrabať. Vtedy M. opäť použil svoje obľúbené „Vyzerá to dobre! Teraz už vlastne pôjdeme len dole! “ a ja som začala tušiť, že toto nie je všetko. A ani nebolo.

Vyzerá to dobre
Vyzerá to dobre (zdroj: M.)

Bol to len začiatok 5 hodín, ktoré si budeme všetci zúčastnení poriadne dlho pamätať. Na tej púti sme prekrižovali morény drobných kĺzavých kameňov, balansovali na úzkych chodníkoch, ktoré obtáčali kamene veľké. Šplhali po reťaziach (teda, túto pasáž ja bez Fera, presadol na chvíľu na M.), kde môj strach z výšok napumpoval unavené nohy neuveriteľným adrenalínom.

Reťaze
Reťaze (zdroj: M.)

Dosiahli sme štádium, že za každou zákrutou, za každým odbočením sme už očakávali ten avizovaný zostup. Ale stále sme šli len po vrstevnici. Vysoko nad údolím. Späť sa už nedalo ísť. Vlastne sme o tom ani chvíľu neuvažovali, M. by to aj tak nepripustil. Tak sme len mlčky šliapali. Z kameňa na kameň, z nohy na nohu. Najdôležitejšie bolo nepozerať sa ďaleko dopredu, len tak 2-3 metre pred seba. Aby sa tá nekonečná cesta nevizualizovala ako neprekonateľná prekážka. Boli aj kŕče v nohách (pozdravujem V.!), aj v bruchu (ja osobne). Plakať som neplakala, ale nemala som k tomu ďaleko. Ale dobojovali sme to. So cťou a víťazným pokrikom. Na viac sme sa únavou nezmohli.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Okrem vyššie spomínaných vecí, ktoré nám znepríjemňovali život, od začiatku sme, my amatéri (V. a ja), trpeli spánkovou depriváciou. Mňa prvú noc pod holým nebom najprv vydesilo úplne ticho (ležali sme dosť ďaleko od seba). Také hlboké ticho, že som počula okolo seba tichučko praskať drobné konáriky a moja bohatá fantázia k nim pričarovala rôzne hrozné lesné tvory. Potom nadránom divé horské kozy začali zhadzovať kamene, ako sa tak šplhali do hôr za raňajkami a pomékavali po sebe kozacie pozdravy.

Druhú noc sme museli spať na tesno vedľa seba. Budila som sa po polhodinách. O. pílil ako menší dedinský gátor, samé hrubé bukové kláty. M. mu sekundoval slabším bzukotom. V. sa len s nereprodukovateľnými nadávkami prevaľoval. V jednom okamihu ma vyplašil, lebo mu z uší trčali biele papierové vreckovky, z ktorých sa snažil vyrobiť si štuple. O hodinu neskôr som sa zobudila na to, že už aj V. spí. A CHRÁPE. Mne rovno do tváre. Tak som sa nevládla a pomykala som ho za plece. „Nespi. Chrápeš!“ Ten chudák sa temer neovládol, aby mi jednu netresol po papuli, lebo práve po prvýkrát za noc zaspal na 20 minút.

Druhá noc
Druhá noc (zdroj: M.)

Ráno som svojich spolunoclažníkov oslovila so sťažnosťou. „ No téééda, chlapci. Dnes v noci ste sa prekonali. Chrápali ste o dušu!“ Všetci traja sa vyčítavo pozreli na mňa. „Ty nič nevrav! Aj ty si chrápala!“ Takže sme dosiahli zvukovú demokraciu – nech sa zobudil ktokoľvek, všetci ostatní chrápali.

Na záver. Stálo to za to. Mnohí známi aj neznámi sa ma pýtajú, prečo robím takéto veci. Prečo sa zúčastňujem takýchto strelených akcii.

Absolventka kurzu
Absolventka kurzu (zdroj: V.)

Pretože mám rada výzvy. Pretože, keď o sebe viem, že dokážem zabojovať, dáva mi to silu prekonať aj nové prekážky. Pretože, vtedy mám skutočný pocit, že žijem, nie že živorím.

Straty na životoch neboli. Mám pod palcom krvavý pľuzgier na pľuzgieri. Modrý necht na nohe. Na oboch stehnách pásy modrín od zlaňovania, dva nehojace sa hnusné štípance na bruchu.

Ale mám aj široký úsmev na tvári a som pekne opálená. Mám veľa fotografii a spomienok. Dokonca som kamerovala, ale neviem, či to bude zverejniteľné. Mám tiež dvoch nových bojových kámošov. A to sa tiež ráta.

viac foto https://www.facebook.com/VCPSAZ/

Andrea Ostrihoňová

Andrea Ostrihoňová

Bloger 
  • Počet článkov:  152
  •  | 
  • Páči sa:  97x

Som aktívna. Niekedy. Zoznam autorových rubrík:  Cool Curaçaohlavovinyknigy, knihy, booksIrečité ÍrskoNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu