V kráľovstve trollov alebo Hökafältets naturreservat

Autor: Andrea Ostrihoňová | 19.3.2019 o 9:09 | (upravené 19.3.2019 o 9:19) Karma článku: 1,76 | Prečítané:  477x

Bicykel nikdy nebol môj kamarát. Pre mňa je vždy jazda na bicykli niečo ako jazda na koni. Nikdy neviem, kedy ma ten dvojkolesový tvor zhodí na zem. Ale vo Švédsku sa jednoducho na mnohé miesta dostanete len na bicykli.

A tak som svoj postoj k bicyklovaniu musela prehodnotiť.

Pobrežie Severného mora, tu na juhu Švédska, brázdim na bicykli a nehanbím sa priznať, že sa mi to páči. Bodaj by nie, keď sa bicyklujem cestami a cestičkami prírodnej rezervácie Hökafältet v okrese Laholm.

Je to krajina, kde piesočnaté duny porastené dlhovlasou trávou pomaly prechádzajú do lesa prikrčených poohýbaných borovíc, kríkov divých ruží a štíhlych briez.

Sú to divotvorné miesta, plné bažín, machu a hnedastej vody. Vietor od mora šuchorí trávou a presýpa piesok z miesta na miesto už tisícročia.

Takto v predjarí miestna atmosféra dokonale ladí s temnými stránkami ľudskej duše. V mlákach po búrlivom daždi sa zrkadlia nielen tmavé mraky oblohy, ale aj ľudské obavy a strachy. Nečudo, že škandinávske báje a rozprávky sú plné trollov a škriatkov. Stačí, keď sa tu v Hökafältet obzriete dookola a hneď sa vám začne mariť, že za tým pňom sa skrýva ktosi so zelenou čiapočkou, alebo, že tamten kameň sa nebadane pohol a ešte na vás aj uprene civí.

Ja však pokojne zaparkujem bicykel pod poslednými stromami, vyšliapem navlhnutým pieskom na vrch najvyššej duny. Trochu zadychčaná zastanem a rozhliadnem po okolí. Okolo seba vidím krajinu, ktorá je, na prvý pohľad, obrazom depresívnej duše.

Ale čím dlhšie sa na ňu dívam, tým poetickejšou sa mi zdá. Obsahuje v sebe čosi, čo hovorí, že bude dobre. Nádej, posolstvo, na ktoré sme trochu zabudli. Že vždy príde jar. Že život odtiaľto nikdy neodišiel. Len si trošku cez zimu pospal.

Zbehnem späť k bicyklu a poriadne zaberám do pedálov, cez kaluže aj cez blato. Borovicový les vonia po daždi a mach sa tvári poriadne napito. Zariskujem a vyberiem si uzučkú cestičku kľukatiacu sa pomedzi stromy.  V tomto kútiku sveta, o ktorom som ešte pred pár rokmi nič netušila, dokážem aj nemožné. Bez pádu absolvujem stromový slalom. 

Po namáhavej jazde (pre mňa, ozajstných bicyklistov by len zľahka rozosmiala) mi ostane na duši tiež dobre. Idem si aj ja domov pospať. Nech sa tej jari rýchlejšie dočkám.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Minúta po minúte: Streľba v ostravskej nemocnici si vyžiadala šesť obetí

Na mieste zasahuje polícia, páchateľ je na úteku.

Cynická obluda

Metafora pre voličov Smeru

Vysvetliť nový stranícky pozicioning môže byť celkom náročné. Tu je pomoc v podobe zrozumiteľnej metafory.


Už ste čítali?