Mne sa to stalo minulý týždeň. A čuduj sa svete, šlo o banálny doporučený list. Ten list, s ktorým musíte ísť staromódne na poštu a poslať ho.
Prvý pokus podať ho zmarila obedná pauza. Moja obedná prestávka bola presne v tom istom čase ako prestávka poštového úradu. No nič, pomyslela som si. Skúsim poobede, v nákupnom centre.
Druhý pokus - pobočka v nákupnom centre nemala len takú obyčajnú prestávku – celú ju rovno prerábali. Podľa vývesky ešte dva týždne budú. To už som začala šípiť, že vesmíru sa nepáčia moje úmysly s listom a kladie mi do cesty nenápadné prekážky.
Tretí pokus – hoci bola pošta otvorená a list som mala v ruke, akciu tesne pred vstupom zmaril videohovor najvyššej dôležitosti. Dôsledkom hovoru bol môj rýchly odchod - v časovej tiesni. A bez podania listu.
Štvrtý pokus – list začal javiť známky opotrebovania a dátum vo vnútri uvedený tiež už nebol celkom aktuálny. Takpovediac, list zostarel. Zvnútra i zvonka. Ale ja som bola odhodlaná poslať ho. Za každú cenu. Zastala som autom pred pobočkou pošty. Pošta otvorená, miesto na parkovanie vyhovujúce. Tesne za smetnými nádobami. I napadlo ma, vystupujúc z auta, že sa cestou na poštu zbavím pár papierikov, povaľujúcich sa v aute. Pristúpila som ku kontajneru. V jednej ruke list aj s podacím lístkom. V druhej dva nepodstatné účty a neplatný parkovací lístok. Nahla som sa nad kontajner a ešte som si stihla uvedomiť, že je čerstvo vysypaný... otvorila som zovretú dlaň. Na nesprávnej ruke!
Nie, obsah toho listu nebol taký dôležitý, aby som skočila hlavičku do prázdneho kontajneru na smetie. Tak som len rezignovane pokrčila plecami a nastúpila späť do auta.
Ten list jednoducho NECHCEL byť poslaný.
Nasledujúci deň som otvorila zálohovaný dokument v počítači. Aktualizovala dátum, list znovu vytlačila a vložila do obálky.
Tentokrát som ho poslala bez najmenších problémov. Na prvý šup.
Ale keď nad tým tak rozmýšľam...
Ja som ho NEPODPÍSALA!