Celkom malé radosti

Autor: Andrea Ostrihoňová | 21.3.2018 o 9:09 | Karma článku: 9,30 | Prečítané:  3148x

Svoju poštárku som dlho nemala príležitosť spoznať osobne. O jej existencii svedčili len listy v schránke a svojsky vypísané žlté oznamovacie lístky. 

Rozosmiali ma konštatovania „taká veliká modrá krabica“,  alebo „sa mi to nezmestí“. Už z toho mi bolo jasné, že pani poštárka nebude z radov obyčajných nemastných neslaných doručovateľov.

Jedného dňa mi zazvonil mobil a ženský hlas na mňa bodro zahulákal:

„Nejste doma? Tu pošta. Kuriér. Mám takú malú krabičku pre vás.“

Keď som ju ubezpečila, že doma nie som, lebo pracujem na druhom konci mesta, začala operatívne hľadať riešenie.

„A nedám to do susedov? Tí bývajú doma.“

Ja som však so susedmi ešte nepoznala a neodvážila som sa nadviazať prvý kontakt akurát tým, že by som ich otravovala preberaním zásielok. Ale keďže som vedela, že ten balíček obsahuje náušnice v hodnote niekoľko málo eur, napadlo ma riešenie. Naviedla som ju pred svoje dvere a vydala som jasný pokyn.

„Vidíte tam tie červené gumáky? Tak mi to strčte do nich!“

Poštárkin hlas znel starostlivo.

„ A nevezme vám to niekto? Ale šak máte pravdu, sem nikto moc nechodí. Ale to som ešte nedoručovala, že do gumákov. Som jak Mikuláš. Ale to ste si ich mali aj umyť.“

Ospravedlnila som sa, že práve preto sú gumáky pred dverami, lebo som si ich po rannom venčení v daždi nestihla umyť. Keď som v ten deň podvečer prišla domov, v gumákoch ma naozaj čakal balíček s náušnicami, starostlivo zastrčený až celkom v špičke. Aby si to náhodou niekto nevšimol. Zlatá osôbka, pomyslela som.

O rok neskôr sa firma, v ktorej pracujem, presťahovala do tesného susedstva mojej domovskej bytovky a teda aj do rajónu pani poštárky. To som ja ale vôbec netušila. Objednala som si čosi z internetu a nechala si to doručiť do práce.

Keď mi vrátnik zavolal, že ma dole čaká kuriér, nič netušiac som pribehla na vrátnicu. Postaršia päťdesiatnička s červenými lícami vyštípanými mrazom sa na mňa usmiala a podala mi nielen zásielku ale aj ruku.

„No to som rada, že ste sa sem presťahovali aj s robotou. Budem to mať ľahšie.“

Zatvárila som sa nechápavo.

„Šak balíčky do gumákov predo dvere nebudem museť dávať.“

„Ach, vy si to ešte pamätáte? Po takom čase?“ Udivila som sa.

Pani poštárka sa veselo rozosmiala.

„A aká by som to bola poštárka, keby som si to nepamätala! Si musím pamätať všecko.“

Otočila sa na päte, zdrapla rúčku vozíka a už jej nebolo.

A mne v duši ostal taký milý pocit, niečo ako jemné pošteklenie. Že ešte existujú medzi nami ľudia, ktorých teší to, čo robia. A že je to na nich vidieť.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Juliette Binoche pre SME: Láska? Všetci v nej robíme tú istú chybu

V novom filme hrá so Gérardom Depardieum, aj keď majú konflikt.


Už ste čítali?