Boj samej so sebou nenecháva za sebou porazených súperov. Len nezjedené veterníky alebo rezne. Prekonané kilometre a litre potu. Zdolané strachy či vykričané hlasivky.
Takáto výhra mi prináša vypracované svaly na tele i na duši, sebaovládanie a úctu. A, k počudovaniu, aj úžas a šťastie. Omamný pocit, že som niečo dokázala. Že som sa prekonala, že som zdolala lenivosť, pohodlnosť, výhovorky. Že to dokážem.
Je mi len trochu ľúto, že som na to prišla až v tomto veku. Som predsa len už trochu staršia verzia. Ale žiť na plný plyn a pri plnom vedomí, chcem až na doraz. Nechcem odkladať veci na potom. Nevzdám sa snov a s odvahou skočím do všetkého po hlave.
Nie je to bláznovstvo, ani póza.
Len som mala príležitosť vidieť, ako sa môjmu otcovi chorobou postupne zmenšuje svet. Z celej zemegule mu zostalo len Slovensko. Zo Slovenska sa behom mesiaca stala Bratislava. Mesto sa scvrklo na ulicu a ulica atrofovala na byt. Z bytu sa stala len izba a hneď za ňou sa jeho svet zredukoval na posteľ. A známe steny nahradila neosobná nemocnica a potom liečebňa.
Ja chcem mať v tej posteli na čo spomínať. Nechcem ľutovať, že som niečo nestihla, nemala príležitosť alebo si netrúfla vyskúšať. Nechcem sa ľutovať.
Bola som aj ja pripútaná a nevládna. Po operácii nohy. Bolelo ma čo i len prstom na nohe pohnúť. Cítila som sa bezmocná a zúfalá. Bála som sa, že budem krívať do konca života. Ale dostala som sa z toho. Vlastnou tvrdohlavosťou a zaťatosťou. Kým sa dokážem hýbať, kým budem vládať, dovtedy budem skúšať všetko.
Pre ten pocit, že ešte môžem....
