Ja to tak mám skoro ráno cez týždeň. Cestou do práce stretávam, či skôr vídavam – pretože ja sedím v aute - staršieho pána so psom. Je to veľmi unikátna dvojica, obaja sú totiž vášniví bežci. Pán je šľachovitý dohneda opálený sedemdesiatnik a psík je štíhly vlčiak s šedivou papuľkou. Sú absolútne dokonale zohratí. Bežia každý svojim tempom a predsa sú spolu. Pán na prechodoch počká na psieho spolubežca, ktorý sa kedy tedy psím spôsobom zabudne pri čítaní najnovších močových správ. Pes kopíruje perfektný bežecký štýl svojho pána a podáva výkon, ktorý by zahanbil omnoho mladších dvojnožcov.
Len veľmi zriedka pán behá bez psíka, vtedy mi vždy prebehnú zimomriavky, či sa vlčiakovi-seniorovi niečo nestalo. Potom si uvedomím, že je príliš teplo/zima a pán svojho postaršieho sparingpartnera ohľaduplne nechal doma.
Ale vždy, keď ich ráno stretnem, mám na chvíľu len skvelý pocit, že všetko je v najlepšom poriadku. Že svet sa točí správnym smerom. Že dnes bude dobrý deň a život má zmysel, lebo veci sa dejú od rána tak ako sa majú diať.
A potom ma napadne (či skôr len tichúčko dúfam), že snáď aj moja prítomnosť prináša niekomu úsmev na tvár alebo len tak do kutiku duše. Môj život je na to dostatočne štruktúrovaný a rutina psíčkarky, blogerky a vytrvalostnej plavkyne tomu tiež nahráva.
Rada si predstavujem, že aj pri pohľade na mňa sa niekto pousmeje a povie si, život je ku mne láskavý a prináša mi opäť jeden pekný deň.