reklama

Katalin, Katarína, Cathrine - a predsa stále tá istá Katka

Vždy, keď pečiem štrúdľu, spomeniem si na pani Katku. Priniesla som Veselským do Dublinu vlastnoručne pripravenú jablčnú štrúdľu a nesmelo som dúfala, že im pripomenie rodné Slovensko.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)

Ako správna kuchárka som sa na druhý deň pýtala, či chutila. Joe mi povedal, že nevie, lebo ju ešte nejedli. Jeho pani vraj povedala, že bude až na nedeľu ... Takže musia ešte deň počkať s hodnotením. Nuž, stará škola, pomyslela som si, koláče sa jedávali v nedeľu poobede alebo na sviatky. Tak som sa vlastne prvýkrát stretla s tým, kto v tejto rodine určoval, čo sa bude robiť.

Tri rôzne vyplnené kolónky v úradných dokumentoch, tri etapy ľudského života zachytené v premenách jedného ženského mena a stále je to ona. Katalin, Katarína, Cathrine. Ako zdanlivo stručne a napriek tomu obsažne, možno vyjadriť jeden ľudský príbeh trvajúci vyše deväťdesiat rokov.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Narodila sa, keď sa končila prvá svetová vojna - ako Saros Nagy Padanyi Laszlo Katalin Klara. Do prešpuráckej maďarskej bohatej rodiny. Otec by svojej milovanej dcérke doprial naozaj všetko. Dostalo sa jej vzdelania a všetkých kurzov ako správnej kišasonke z naozaj dobrej rodiny. Obchodná akadémia, kurzy varenia, šitia, aranžovania, tanečná. Ale ona, pretože vždy bola tvrdohlavá a veci rada robila svojím spôsobom a navzdory ostatným, mala po skončení strednej školy jedno zvláštne želanie.

„Chcela som ísť robiť. Pracovať. Môj otec bol zhrozený. Jeho dcéra predsa nikdy nemusí pracovať! Ale ja som chcela a otec začal obchádzať svojich známych, aby mi zabezpečil zamestnanie hodné jeho dcéry. Nie, či som ja vhodná pre nich, ale či sú oni vhodní pre mňa...."

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Apuško obišiel viacerých známych v bratislavských bankách. Sedliacka banka sa javila ako dôstojné miesto, kde by Katalin mohla začať pracovať. Ako slušné dievča tej doby všade chodila so starším bratom. I na plaváreň Grössling. Tam sa obaja vždy dobre pobavili na sympatickom mladíkovi, ktorý sa vždy pred Katalin predvádzal a skákal hlavičky do vody.

Pani Katka na to spomínala (nádhernou zmesou slovenčiny a maďarčiny doplnenej anglickými výrazmi): „ Ale on nevedel, to skákanie. Takže vždy vyliezol z vody a mal červené brucho. Veľmi sme sa mu smiali. A ja som prišla prvý deň z banky a hovorím bratovi, predstav si, ten červený bruch je mojím šéfom!"

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Plaváreň patrila Sedliackej banke a tak sa tam Jožo Veselský mohol vyskytovať tak často, ako sa mu žiadalo. Športovo založený mladý muž, výborný hráč pingpongu z Trnavy. Katalin sa mu páčila, ale netušil, že má aj poriadne ostrý jazyk. Keď ju po pár dňoch požiadal, aby mu zbehla vybaviť niečo súkromné, odbila ho prehlásením, že nebude robiť niečo, za čo dostane peniaze on. A bolo.

Čoskoro Katalin preložili na inú pobočku. Ani sa veľmi nevídali, ale vedeli o sebe a ani jeden nezabudol. V júni 1942 Katalin robila koktail párty na svojom pracovisku a pozvala aj Joža. „ A tam ma naučila, ako sa bozkáva!"

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Hoci bola pani Katka vyslovene vážny, nešportový typ, chodievali s Jožom na futbal. Aj cez vojnu sa hral futbal. V Bratislave hrával výborný klub OAP, Odbor Armádnych Pretekárov. Tak sa na ich zápasoch stretávali. Jožo fandil a Katalin dohliadala, aby to s nadšením, vo všetkých smeroch, neprehnal. Ale najčastejšie chodievali na Kolibu. Katalinina rodina tam mala veľkú záhradu.... tam, na rozdiel od futbalového štadiónu bolo divákov málo.

V 1944 sa Jožo, nadšenec, športovec, zapálený pre dobrú vec, bláznivo (podľa pani Katky) pridal k odboju. V Bystrici bol týždeň predtým, ako vypuklo povstanie. Katalin ostala v Bratislave a chodila naďalej do roboty. Jožo vedel, čo prežíva jeho milá a snažil sa dať o sebe vedieť aspoň písomne. Stretol ochotnú pani, niekde od Brezna, ktorá sa chystala do Bratislavy. Nezaváhal ani okamih a napísal svojej milej list. Katalin ho nikdy nedostala, ale jeho existenciu si tvrdo odpykala. Ochotná pani sa v Bratislave pobrala rovno na políciu a Katalin udala, že má styky s mužom na povstaleckom území. Prišla si pre ňu polícia ráno domov. Týždeň bola v cele na policajnom riaditeľstve. Celé dni sedela sama a pozerala do steny. Vonku hučali lietadlá. Keď boli bombové nálety, brali ju policajti so sebou do krytu. Po týždni ju prepustili, vraj dôvody zadržania sa nepotvrdili. Veliteľ poznal jej otca a privrel obe oči.

Ďalší list z Banskej Bystrice, v októbri 1944, už svoju adresátku našiel. Doniesol ho skutočný vojak a obsahoval veľmi dôležitú správu. Ponuku na sobáš. Hneď po vojne. Taký list sa jednoducho nemôže stratiť, osud si na to už dá pozor.

Brali sa desať dní po skončení vojny v Bratislave. Z Katalin sa v úradných dokumentoch stala Katarína Veselská. Sobáš mali len civilný, o 10, 00 hodine v Primaciálnom paláci. Parádne šaty s vlečkou neboli. Hostina nebola. Hostia nepozvali. Fotograf tiež nebol.

Hoci bola sobota, Jožo sa musel vrátiť do dvanástej späť do roboty. Keď totiž oznámil svojmu šéfovi, povereníkovi, že sa dnes žení, toho zaujímalo najviac, kedy bude späť na svojom pracovisku. Večer odcestovali vlakom do Piešťan na jednodňovú svadobnú cestu.

Po svadbe prišli tajní a dožadovali sa vysvetlenia. Že oni také krátkodobo funkčné sobáše poznajú. Katalin je Maďarka a im vraj je úplne jasné, že sa obrad konal len preto, aby nebola odsunutá do Maďarska.

Na otázku, že si vlastne brala muža mladšieho od seba - hoci len o pol roka - pani Katka s nadhľadom odpovedala. „ To je také zaujímavé. Všetky ženy v našej rodine si zobrali mladších mužov. He was my toy boy and still is. (nádherné v preklade: Bol mojím chlapcom na hranie a stále je.) " Joe dodáva: "Nechcel nikto z rodiny prísť na svadbu. Katkina mama so mnou, ako zaťom, z duše nesúhlasila. Bol som len chudobný chlapec z Trnavy, ktorý v 18-tich rokoch prišiel do veľkého mesta sám si zarábať na živobytie. Nebol som im dosť dobrý.„

Pani svokra mala na posteľných obliečkach vojvodské korunky. Rodom patrili k rakúsko-uhorskej šľachte. Katke kedysi jeden spolužiak povedal, že si dal tu námahu a preštudoval celý jej rodokmeň. A že vraj prostredníctvom princa Filipa je veľmi, veľmi, ale predsa, vzdialenou príbuznou kráľovnej Elisabeth.

Mne pani Katka na fotografiách skôr pripomína kráľovnú matku než princa Filipa.


Obrázok blogu

Jožo po vojne získal skvelý post. Sekretár na Povereníctve pre priemysel a obchod. Život bol zrazu celkom ľahký a nekomplikovaný. Prišli aj deti. Rok po vojne syn Peter a v 1947 malá Katuška. Veci sa však hýbali nesprávnym smerom. Ba hrozilo, že sa pohnú úplne zlým. Mnoho známych odišlo do zahraničia, niektorých zatkla polícia a niektorí prestali byť ich známymi.

Jožo už nepracoval na Povereníctve a keďže športu, konkrétne stolnému tenisu, sa venovať neprestal, vymenovali ho za generálneho tajomníka Slovenskej ústrednej športovej rady. Tiež očakával, že ho oficiálne pošlú zastupovať československých športovcov do zahraničia. Tým by dostal za hranice i rodinu a nespálil by za sebou všetky mosty.

„Vieš, Jožo sa bavil a ja som sa bála. Tak som povedala, budúcu nedeľu ideme! Vedela som, že nás môžu sledovať. Dala som preto slúžke dovolenku. Objednala som koberec do obývačky. V nedeľu sme sa pekne naobedovali. Nechali sme ešte neumytý riad v kuchyni a šli sme lietadlom navštíviť moju mamu do Pešti. Teraz sa ukázalo ako veľmi dobré, že tam mamuška musela po vojne odísť."

Operácia „útek" bola dosť komplikovaná. Jožo stihol pre nich tajne vybaviť víza do Švajčiarska, ale z bezpečnostných dôvodov ich čakali až v Budapešti na veľvyslanectve. K mame na návštevu šla len pani Katka s deťmi. Jožo sám sebe udelil vycestovacie povolenie ako kapitánovi stolnotenisového družstva na zápas s Talianskom. Do Milána pricestovala slovenská výprava už bez neho. Po ceste sa zastavili v Pešti a vyzdvihli pani Katku aj s vízami. Športovú výpravu Veselskí opustili v Zürichu. Tam im šťastie na chvíľu prestalo držať palce. Malá Katuška veľmi ochorela. Musela ísť do nemocnice.

Veselskí požiadali si o austrálske víza a čakali. Čakali a chodili pozerať Katušku do nemocnice.

„Vieš, nás ani nenapadlo, že sa veci až tak zhoršia, že sa nebudeme dlhé roky vôbec môcť na Slovensko vrátiť. Ani rodinné fotografie sme si nevzali. Nemáme žiadne poriadne fotky z mladosti. Len pár kúskov, ktoré sme dostali naspäť od rodiny. My sme boli takí blázni, že sme si so sebou zabalili, podľa vtedajšieho názoru, najdôležitejšie najcennejšie veci. Kávovar a písací stroj!"

Čakanie mladej rodiny vo Švajčiarsku sa začalo naťahovať. Austrálske víza nie a nie dôjsť, už to bolo viac ako desať mesiacov. Vtedy na ulici Jožo náhodou stretol známeho zo Slovenska. Dali sa do reči. Že čo tu v Zürichu robia a kam že sa to chystajú. Prečo Austrália? Je to tak ďaleko a tie problémy s vízami, nech skúsia Írsko. Je to bližšie, len tu za rohom Európy. Že im v tom môže pomôcť.

Podarilo sa. Chodili sa potom na nich dívať ľudia zo šíreho okolia. Veď kto by sa už v tom čase prisťahoval do Írska, odtiaľ sa predsa všetci len vysťahovávali. Povojnové Írsko bolo naozaj chudobné, jednoduché a dôverčivé. Nikto nemal nič, ani dvere sa tu nezamkýnali.

Ani Veselskí - teraz už Joe a Cathrine s deťmi toho nemali veľa. Najmä nie peňazí. Joe si našiel miesto v jednej garáži. Predával benzín. Pani Katka vedela trochu po anglicky zo školy, ale Joe mal na gymnáziu francúzštinu. Tak chodil po robote na doučovanie k synovej učiteľke. Po čase sa príjmy rodiny trochu zlepšili, Joe začal s predajom hodiniek ako zástupca jednej švajčiarskej firmy.

Neľutovali niekedy, že si vybrali napokon Írsko? „ Mňa tu mali samotní Íri úplne za bláznivú. Mne sa to írske studené a upršané počasie páči! Až vekom som zistila, že nemám rada teplo. Lebo, čo si oblečieš proti teplu? Proti zime si dáš sveter, proti dažďu plášť, ale horúčavy sa nijako nevieš zbaviť. To bolo to najlepšie, čo sa nám mohlo stať, že sme sem prišli."

Deti slovensky ani nehovorili, doma sa rodičia medzi sebou bavili po maďarsky a všetci vonku rozprávali anglicky. Dcéra Katuška a syn Peter slovensky už ani nerozumejú. Pre nich je Írsko rodnou krajinou. Slovensko je pre nich len zem, z ktorej pochádzajú ich rodičia.

Katuškini synovia sa od detstva máčali v Írskom mori a cítia sa plnohodnotnými ostrovanmi. Ale ani tento pocit ich na smaragdovom ostrove neudržal. Starší vnuk sa oženil so Španielkou a momentálne žijú v Číne. Mladší študuje v Moskve. Možno sa nejaká ďalšia generácia úplnou náhodou ocitne späť na Slovensku.....

Joe dostal v roku 2007 od prezidenta republiky vyznamenanie, Rad bieleho dvojkríža III. triedy. Pani Katke nikto metál neudelil. Manželky a partnerky by ocenenia mali dostávať zároveň so svojimi mužmi. Za to, že tam boli, keď ich bolo treba.

...........

Vždy v takej chvíli ľutujem, že sa nedá vrátiť čas. Len tak trošku zašvindlovať, posunúť ručičky hodín dozadu a stretnúť sa s mladou Katalin. Joe predo mnou raz so smútkom v hlase spomínal: „ Škoda, že si ju nepoznala mladšiu. To bola žena! My už sme všetci ležali pod stolom a ona sa len začínala baviť."

Zvláštne, ako sú osudy niektorých ľudí poprepletané. Píšete o jednom a zároveň musíte spomínať druhého, aby ich život dohromady dával zmysel. Chcela som porozprávať príbeh jednej neobyčajnej starej dámy a stále sa mi do toho motal i jej manžel. Asi je to tak dobre, asi to tak má byť. Keď je manželstvo ozajstné, nedá sa vravieť len o jednom z partnerov. Sú tak akosi neoddeliteľne spletení dohromady.

Obrázok blogu

Je to zriedkavé šťastie, nestretne len tak niekoho a v súčasnosti už vôbec nie. Nemáme čas na vzťahy, nemáme trpezlivosť na pestovanie citov, zabudli sme na prejavovanie tej každodennej obyčajnej lásky. Zamieňame si ju dočasne za vášeň a bremeno zaväzujúceho citu nás obťažuje. Ale predsa, každý tam kdesi vnútri neprestáva dúfať, že stretne niekoho, s kým sa oplatí zotrvať. Dlho, veľmi dlho. Až do konca.

Pani Katke sa vraj návrh môjho článku veľmi páčil. Že ani nevedela, že žila taký zaujímavý život. Jej sa zdal celkom obyčajný.

Venované pamiatke skvelej Katalin Veselsky, ktorá po ťažkej chorobe zomrela v júni 2009.

Andrea Ostrihoňová

Andrea Ostrihoňová

Bloger 
  • Počet článkov:  152
  •  | 
  • Páči sa:  97x

Som aktívna. Niekedy. Zoznam autorových rubrík:  Cool Curaçaohlavovinyknigy, knihy, booksIrečité ÍrskoNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu