Príliš veľa rozboru básní, teda konkrétne JEDNEJ básne – Slovo. To je primálo na pochopenie unikátnej tvorby Miroslava Válka. Tí, ktorí v školských laviciach jeho básňam nerozumeli, ani tu ich nepochopia. Tí, ktorí ten čas neprežili, na základe inscenácie nezabudnuteľnú skúsenosť nezískajú. Veď to vlastne ani nie je o poézii a Sviečkovej demoštrácii. Je to o surovom dnešku a o tom, ako nebezpečné, zradné a mámivé je kolaborovať s mocou. Čím platiť a čo stratiť mohol kedysi Válek a dnes každý z nás.
Válek Emila Horvátha nepovedal veľa o sebe a svojich osobných postojov, skôr iba načrtával kontúry človeka, ktorého mocenský aparát použil. Alebo že by on použil stranícky aparát pre seba ?!
Príslušník Františka Kovára mal byť zlým, hnusným a neúprosným agentom štátnej bezpečnosti. A nebol. Je to ľudsky chápavý, rozporuplný človek, ktorý má rád poéziu a svojho syna. A my, čo sme mali tú „česť“ poznať nejakých tých agentov ŠTB, akosi inštinktívne neveríme, že by analyzovali verš po verši Válkovo Slovo len tak z pasie. Ako cenzori určite, ako fajnšmekeri ťažko.
Takže Slovo Válkovo nie je o slovách, ale o tom, čo slovami nemožno povedať.